Na úvodní stránku
Napsat vlastní cestopis
Fotogalerie
Videogalerie
Recenze hotelů a apartmánů
Recenze míst
Recenze taveren
Diskuzní fórum
Přihlášení
Jste nepřihlášen
OnLine: 0 | 18
Přihlášení
Melissa travel
© 2002 Řecko a řecké ostrovy
webmaster(zavináč)recko.name

Grécko aj Bulharsko v jednej sezóne

Autor:
Zařazeno:
Nezařaditelné
Napsáno:
21.12.16 10:59
Fotografií:
30
Přečteno:
852
Tisknout cestopis
Doporučit přátelům
Toto, aj keď je to "cestopis" starý už 5 rokov, nech je poučením a možno varovaním pre niekoho, kto si myslí že ubytovanie podľa svojich predstáv zoženie vždy, všade a na blind. Nemyslím to v zlom, kto má chuť riskovať, nech sa páči, no ja by som to už nikdy neurobil.

K znovuprepísaniu tohoto cestopisu, ktorý som raz už dávnejšie napísal ma viedlo hlavne to, že som sa tu v poslednej dobe začítal do cestopisov od vás a je fajn aspoň myšlienkami byť tam, v našom druhom domove a s privretými očami cítiť vôňu mora.

Vtedy sme v priebehu dvoch týždňov navštívili dve krajiny (Grécko a Bulharsko) a v každej z nich sme pobudli zhruba týždeň. V roku 2011 sme mali jasno, že dovolenku chceme stráviť opäť v Grécku. Neskôr sme zistili, že vyraziť začiatkom augusta do Grécka bez akejkoľvek rezervácie ubytovania, len tak na blind bolo až príliš ľahkovážne, no o tom ešte neskôr.
Cestovali sme len sami dvaja s manželkou tak ako vlastne stále a na cestu sme sa vybrali miniautíčkom, Peugeotom 206, ktorý doma používa manželka. Miniautíčko preto, lebo pri mojich 188 cm a 125 kg je mi troška tesné :-). Rozhodli sme sa preň hlavne kvôli spotrebe a kvôli tomu, že nám dvom to úplne stačilo, zvlášť keď som si vodičovo sedadlo posunul takmer na doraz k zadnému a časť batožiny sme mali aj na zadných sedadlách. Na počudovanie cesta bola úplne v pohode, nepociťoval som žiadne nepohodlie ani únavu z menej pohodlného sedenia a to na dovolenkách celý čas šoférujem len sám.
Z Vranova nad Topľou kde bývame, (nech Vás nemýli môj „maďarský“ nick Jánoš – pamiatka na môjho nebohého tatka, ktorý ma tak niekedy volal) sme vyrazili tradične v nedeľu popoludní, konkrétne 7. 8. cca o 15:00 a cez prechod Slovenské Nové Mesto – Sátoraljaújhely sme sa dostali do Maďarska, kde som natankoval a zaplatil diaľničný poplatok. Po prejazde Srbskom a Macedónskom, po niekoľkých zástavkách na oddych, na jedlo, na natiahnutie sa i malé zdriemnutie na benzínke v SRB sme do Grécka dorazili cca o 9:00 dopoludnia čo s týmto „angličákom“ nebolo až tak zle. Do samotného letoviska Sarti sme prišli okolo obeda a začalo trápenie s hľadaním ubytovania. Začiatok augusta, zvlášť obdobie okolo 15. augusta, kedy Gréci slávia asi svoj druhý najvýznamnejší sviatok - Na nebovstúpenie Panny Márie je v Grécku TOP TOP TOP sezóna. Všetko bolo totiž plné, motali sme sa v starej aj novej časti Sarti minimálne tri hodiny, no zohnať ubytko pre dvoch sa nám nepodarilo. Bohužiaľ dopyt asi momentálne prevyšoval ponuku a dať sto eur za noc pre dvoch som nemienil. Napokon sa nám predsa len podarilo nájsť štúdio v novej časti Sarti, dokonca cez cestu blízučko k moru za 60 EUR noc pre dvoch. Museli sme už asi pôsobiť dosť zúbožene, lebo nám domáca dala zľavu z pôvodných 80 na 60 EUR. Z terasy sa nám núkal nádherný výhľad na mníšsku republiku, na horu Athos. Ďalekohľadom sa dali rozoznať aj stavby kláštorov, cesty a odrazy slnka. Najkrajší pohľad bol na vychádzajúce slnko spoza posvätnej hory. Ubytovanie predsa len malo jednu a podstatnú chybičku, mohli sme tam bohužiaľ ostať maximálne 5 nocí, pretože domáci už mali na ďalšie obdobie rezerváciu a tak sme to vzali s tým, že máme do soboty čas a že si niečo v Sarti alebo okolí nájdeme.
Tak sme si užívali slnka a mora ale popritom sme sa v okolí pozerali po ubytovaní, do hľadania sme zapojili aj pani domácu. Dokonca z GR som si e-mailoval so slovenskými cestovkami či niečo na tento termín v nemajú, netrval som ani na Chalkidiki, no na potvoru nič mi nevedeli ponúknuť, rovnako ako domáce cestovky. Maximálne dve tri noci, no dlhšie nič a nadchádzajúci víkend už tobôž nie. Bohužiaľ vtedy som ešte o booking.com ani netušil a tak nám neostávalo nič, len sa vysťahovať a skúsiť šťastie niekde inde, v inom letovisku. Lenže ako som spomínal bol víkend a celé Grécko, ba priam Európa bola pri mori. Vybrali sme sa teda smerom na sever, dva roky predtým sme boli v Nea Vrasne a vtedy sme tam zaregistrovali kopec voľného ubytka, zohnali sme tam spolu so sestrou a švagrom dve štúdia vedľa seba na jednej terase asi na druhý pokus za 30 EUR na noc za dve osoby, lenže to bolo niekedy koncom júla.
Zo Sarti sme odišli v sobotu predpoludním, cestu asi 140 kilometrov do Nea Vrasny sme zvládli pomerne rýchlo aj s mini zastávkami po ceste na hľadanie ubytka a kochaním sa nádhernými výhľadmi a okolo obeda sme dorazili do Nea Vrasny. Samozrejme sa nám ani po hodine túlania sa po uliciach nič poriadne na ubytovanie zohnať nepodarilo a tak na odporúčanie jedného slovenského šoféra autobusu sme zašli za jeho gréckym známym a ten nás šupol do kempingu, aby sme sa aspoň zložili a ďalej sa uvidí. Bývali sme v takej uličke hore za tým modrožltým supermarketom v jednom bungalove za 35 ečiek na noc, no hneď sme prišli na to, že „tudy cesta nevede“. Osadenstvo bolo na náš vkus príliš spoločenské a hlučné a bolo to fest od ruky, od mestečka a aj od vody. Keďže sa aj u nás hovorí „popijeme, pofajčíme, uvidíme“ tak sme vyrazili k vode aby sme sa opláchli a pri dobrom papaníčku porozmýšľali čo ďalej, ktorým smerom sa vyberieme aby sme skúsili zohnať nejaké ubytovanie. Tak som sa medzi rečou od manželky dozvedel, že jej dobrá kolegyňa je práve teraz na dovolenke v Bulharsku a vtedy to zo mňa vypadlo – poďme do Bulharska. Najskôr sme sa tým len zabávali, no naklikal som v navigácii cestu a prišli sme na to, že to nie je až taká utópia. Bolo to síce ďalších cca 600 kilometrov, vedeli sme že cestovaním stratíme jeden deň dovolenky, no ďalší pobyt v Grécku sme smutne vzdali, keďže sme na vlastnej koži zistili že sme tam v období keď celé Grécko dovolenkuje a dozvedeli sme sa aj to, že hlavný nápor pominie až po spomínanom sviatku a to v druhej polovici augusta.
Bolo rozhodnuté, vyčľapkali sme sa ešte v mori, pojedli niečo a popili v Asprovalte, rozlúčili sa s Gréckom a večer sme sa vrátili do veselého tábora v kempingu kde som sa snažil trocha si pred cestou pospať. To sa mi vďaka nočným hrám malých balkáncov asi na indiánov a kovbojov niekedy po polnoci na chvíľu aj podarilo, ale okolo štvrtej ráno sme už boli hore a vyštartovali na cestu v ústrety ďalším zážitkom. Nabehol som na diaľnicu smerom na Turecko a niekde okolo Alexandroupoli som začal byť nervný lebo na mňa svietilo hladné oranžové oko a benzínka širokoďaleko nikde. Keď mi ju navigácia niekde okolo mestečka Feres našla, potešil som sa ale len na chvíľu, keď som po príchode k nej zistil že otvárajú o až siedmej. Paráda, aspoň si takmer hodinu podriememe :-). Keď som precitol už bolo sedem a okolo benzínky čakalo ďalších aspoň päť smädných tátošov. Rozospatá teta vyliezla niečo pred pol ôsmou, napojil som pežotíka, zaplatil kartou a vió. Prechádzali sme pozdĺž grécko - tureckej hranice, časť Grécka úplne na východe blízko tureckých hraníc a hlavne na severovýchode v cípe medzi GR, BG a TR je o poznanie iná, chudobnejšia ale stále rovnako krásna.
Do Bulharska sme vstúpili cez hraničný priechod Ormenio – Kapitan Petko, cestou na najbližšej pošte sme kúpili diaľničnú známku, ktorá je v BG potrebná aj na niektoré "normálne" cesty, nielen diaľnice. Do Primorska, cieľa nášho presunu sme dorazili niečo okolo tretej popoludní. Zaparkovali sme v severnej časti Primorska, sadli do prvej kaviarne pri pobrežnej promenáde aby sme sa pri nejakom osviežení rozkukali. V priebehu polhodiny sme si z dvoch nájdených možnosti ubytovania hneď vedľa pláže vybrali to drahšie a hlavne krajšie za 40 EUR (lacnejšia bola 30 EUR) na noc vrátane parkovania v podzemnej garáži vo veľmi peknom novom apartmánovom dome s bazénom a výhľadom na more, kam sa schádzalo asi po 20 schodoch. Neskôr sme sa dozvedeli, že všetky nové hotely a apartmánove domy, ktoré su naozaj už na úrovni tam stavajú zbohatlíci z Ruska, ktorí tam vlastne takto investujú. Cenu za ubytovanie som už viac ani nezjednával, po ničom inom som už ani ďalej nepátral, manželke sa tam veľmi páčilo a ja ako chlap čo mal mierne výčitky, lebo som ju previedol cestovnými útrapami som jej chcel urobiť radosť a zahojiť si svedomie. More a prostredie je tam taktiež pekné, no zo všade na mňa dýchal socializmus ako sme ho dávnejšie aj my poznali. Pláž bola „vysokoorganizovaná“ nejakým vyslúžilým námorným kapitánom, teraz zamestnancom mesta. Zaujímavosťou je aj to, že všetky pláže spravuje nejaký turistický úrad patriaci pod mesto, niečo ako u nás technické služby mesta a podľa toho to aj vyzerá. S pánom námorným kapitánom som mal zaujímavý stret, nakoniec sme si ale podali ruky a rozišli sa jak druzja, šak sme obaja slúžili vo vojskách Varšavskej zmluvy. Začalo to celkom nevinne, neznajúc pomery sme sa hneď druhý deň ráno zložili pod slnečník na dve ležadla a nezaregistroval som že pod slnečníkom je aj malý plastový stolík. Zhýčkaný dobrosrdečnosťou Grékov, ktorí väčšinou robia na vlastnom a zákazník je pre nich zákazník som bol nepríjemne zaskočený drzou dvojkou mladíkov ktorí ma došli skasírovať. 5 leva za slnečník, 5 leva za jedno ležadlo, 5 za druhé a 5 leva za stolík. Pre informáciu 20 leva je cca 10 EUR. Tak hošanovi vravím že stolík si môže dať vedľa, že ja ho nepotrebujem, že veci mám na vlastnej prenosnej chladničke a že pod vedľajším slnečníkom aj tak žiadny stolík nie je. On že neexist lebo ležím pod "VIP slnečníkom s pevným príslušenstvom" a že cena je nemenná. OK, kašlem na vás, dvadsať leva zmenilo majiteľa. No samozrejme ma to škrelo, lebo som logiku toho ich rozdelenia do VIP zón nechápal, že ako a podľa čoho majú tie VIP rozdelené. Mimochodom, ja sa sám zo seba smejem že ja som dobrák, že ja s každým výjdem a s kým nevýjdem s tým vybehnem. Tak som vymyslel plán a na druhý deň som vymákol námorného kapitána čoby hlavného správcu pláže a spýtal som sa ho čo to je za prístup keď v cenníku na tabuli stolík nie je uvedený ako súčasť poplatku a oni mi ho účtujú. Verte mi, ja naozaj nie som kolenovrt, zvlášť na dovolenke, ale toto mi dvihlo žlč najmä keď mi starší pán zo Slovenska ktorý bol svedkom môjho dohadovania s mladíkmi povedal že toto je tu každý deň a že sa s nimi človek nevyháda a že to treba nechať tak. Haha. Dopadlo to tak, že nakoniec vyslúžilý námorný kapitán uznal silu mojich argumentov a čo ma vždy pri príchode na pláž bavilo do konca pobytu bol pohľad na cenník na tabuli, kde hošani čiernou fixkou dokreslili stolík a otaxovali ho 5 BGN. Počas pobytu sme boli ešte svedkom aj toho ako námorný kapitán a jeho plavčíci skladali a vyťahovali zo zeme ľuďom ich vlastné slnečníky čo si ich nastrkali pomedzi pevné slnečníky aby skryli seba a deti pred slnkom a s mnohými sa škaredo hádali. No iný kraj iný mrav, naše zlaté Grécko.
Aj napriek takémuto folklóru bol pobyt v Primorsku príjemný, more bolo teplé a čistučké, dokonca aj pláže boli upratané, čo sa o vzdialenejšom okolí už povedať nedalo. Keďže som už predsa len starší chlap čo si chce na dovolenke hlavne oddýchnuť, tak mi troška mi vadil hluk z nonstop hudobnej produkcie na priľahlej pláži počas celej noci. Chvalabohu aj diskjockey si potreboval niekedy oddýchnuť a zdriemnuť takže nonstop sa konalo len niekedy do neskorej noci ale zavreté okná a zapnutá klimatizácia to vyriešili. Odmenou bol pekný tichý nočný výhľad na pláž.
Ceny v Bulharsku sú aj v letoviskách stále nižšie než u nás či v GR, človek si teda môže oveľa viac dovoliť, nám ale prekážalo, že všetko bolo akoby menej čisté, menej priateľské ako sme zvyknutí v Grécku a dokonca už aj u nás. Porcie jedla boli chutné a obrovské, bulharská kuchyňa je rovnako ako grécka výborná a to že som musel viac dávať pozor pri platení či dávať si viac pozor na naše veci som bral ako samozrejmosť, my v postkomunistických krajinách sme na to predsa zvyknutí. Čo som vnímal asi ako najväčší a najpodstatnejší rozdiel oproti GR bolo to, že pravdepodobne len málo zariadení na občerstvenie, stánkov so suvenírmi, obchodov, reštaurácii patrilo súkromníkom, ktorí by to prevádzkovali sami a tomu by zodpovedala kvalita nielen tovaru a služieb ale aj prístupu k zákazníkom. Chýbal mi tam taký pozitívny príklad vlastníctva, niečo také ako v Grécku, keď rodina vlastní tavernu a priľahlú pláž, maká tam celá rodina a snažia sa aby sa im zákazník vrátil lebo tu bol spokojný. Niečo také som v Bulharsku bohužiaľ nezaznamenal.
Pri návrate sme sa rozhodli pre miernu zachádzku a zástavku v Nesebare, meste na zozname UNESCO s množstvom pamiatok. Trocha som síce bol v rozpakoch keď som videl na stenách pamiatok - drevených stavieb z 18. storočia navešané oblečenie či suveníry na predaj. Ale mestečko ozaj stojí za prechádzku, je tam naozaj krásne.
Domov sme sa vracali cez Srbsko, Bulharsko sme prešli naprieč od východu na západ. Prechádzali sme aj priamo cez Sofiu nie obchvatom, čo nás samozrejme trocha zdržalo, no chceli sme vidieť aj hlavné mesto. Musím priznať že ma príliš neoslovilo, pripomenulo mi Užhorod len vo väčšom. Cesty v BG boli pomerne kvalitné, boli sme svedkami stavebného boomu na cestách, diaľnice sa tam budujú jedna radosť, nechápem ako to všade ide, len na Slovensku to trvá večnosť. Možno je to aj tým, že čerpajú efektívnejšie prostriedky z eurofondov a možno aj vďaka tomu, že poplatok za diaľnice musíte zaplatiť aj keď jazdíte len po obyčajných okresných cestách, možno aj druhej či tretej triedy na čo vás nemilosrdne upozorňujú dopravné značky. Bulharskú diaľničnú známku som pôvodne skúšal kúpiť priamo na colnici, odtiaľ ma poslali na benzínku a z benzínky nás nasmerovali priamo na poštu, kde bolo predajné miesto. Cena za 7 dňovú diaľničnú / cestnú nálepku bola vtedy 5 EUR.
Počas celej dovolenky sme sa vyhli sme sa aj nepríjemnostiam ako sú pokuty, musel som ale dôsledne dodržiavať rýchlosť podľa značiek. Policajtov sme videli na každom kroku a smerom k srbskej hranici sa ich počet na nezmyselných obmedzeniach rýchlosti na 60 ešte znásobil. V Bulharsku bolo vtedy povinné celodenné svietenie v mesiacoch od novembra do marca a jeden miestny chlapík, asi znalý pomerov mi poradil, že radšej nech nesvietim, pretože policajti zďaleka vidia, že sa blíži cudzinec a toho s chuťou skasírujú. Myslím, že tento recept s radosťou využívajú aj policajti v Srbsku a Macedónsku. Na hraniciach už Bulhari chvalabohu zrušili ich špecialitu – dezinfekčné jamy, keď človek musel autom prejsť cez špinavú umelo vytvorenú kaluž a ešte za to musel zaplatiť.
Z Bulharska do Srbska sme prešli cez hraničný priechod Kalotina - Gradnje a tak ako tu už viacerí spomínali, úsek cesty v Srbsku od hranice z Bulharskom smerom na Niš prechádza cez nádhernú prírodnú scenériu. Množstvo tunelov, úzkych ciest vysekaných do kameňa a okolo ciest majestátne skaly. Cesta domov potom už prebiehala klasicky, prejazd cez Belehrad v popoludňajších hodinách sme zvládli bez kolón a bez zdržania, rovnako ako prejazd cez hraničný priechod medzi Srbskom a Maďarskom cez Tompu, ktorú som si vybral namiesto diaľnice cez Horgoš a to aj preto, lebo cestou cez celé Srbsko nás predbiehalo množstvo Fatím a Omarov na lietajúcich kobercoch so značkami štátov západnej európy.
Domov do Vranova nad Topľou sme dorazili ráno okolo šiestej nášho času. Podľa záznamov sme za necelé dva týždne najazdili presne 4 043 kilometrov.Táto dovolenka bola iná ako tie minulé. Neplánovaný presun do Bulharska bol síce vynútenou pasážou ale neľutujeme, spoznali sme ďalší kus sveta. Popri všetkých menej príjemných veciach sme si aj túto dovolenku užili. Držíme sa hesla že čo nás nezabije to nás posilní. Manželke stále vravím, že keď sme spolu zvládli cestu vlakom v roku 2008 z Atén do Nei Pori sediac asi šesť hodín na chodbičke pri dverách, tak už zvládneme spolu všetko :) Napokon, vždy sme boli zvedaví aké to je v Bulharsku, pohrávali sme sa s myšlienkou skúsiť tam niekedy dovolenkovať, počúvali sme totiž aj pozitívne aj negatívne reakcie na Bulharsko a tak sme si to aj keď neplánovane na vlastnej koži vyskúšali a nakoniec si povedali, že v Bulharsku sme boli dvakrát – prvý aj poslednýkrát.

© na toto dílo se vztahuje autorský zákon, a proto není možné cokoliv z tohoto díla kopírovat a používat k jiným komerčním účelům.
Komentáře (1)
21.12.16 11:51 machajda
Pěkný příběh Janko :-) - jen jsem se znova utvrdila v tom, že Bulharsko není země pro Řeckomily :-) díky
Chystáte se napsat komentář jako nepřihlášený uživatel. U Vašeho jména bude zobrazena i IP adresa.
uPKPt
(opište bezpečnostní kód)
1. Komentář nesmí jakýmkoliv vulgárním způsobem urážet autora díla.
2. Nezpochybňujte komentáře od ostatních uživatelů.
3. Toto není diskuze. Chcete-li se na něco zeptat pište do DISKUZE.
4. Komentáře, které nesplňují pravidla budou vymazány.
 
˝Jánoš˝ a jeho/jí aktivity
Cestopisy2
Taverny1
Diskuze0
 
Venus Trade and Tours CK MARTED Greek Market