Kythira v jarnom šate

"Tak rada by som videla Kythiru na jar," opakovala som do omrzenia každý rok po jesennom návrate z Grécka. V septembri už bola väčšina ostrovov, ktoré sme navštívili, sfarbená dohrdzava. Nič proti tomu, no zelená je zelená. Grécki bohovia nám konečne priali, a tak sme sa tento rok mohli vydať na jarnú cestu.
Odlúčenie s Kythirou trvalo dlhých osem rokov. Za ten čas sa niečo zmenilo a niečo nie. Tešili sme sa, že sa zvítame s našimi domácimi ako už tri razy predtým, no nerátali sme s tým, že nás privíta už iba Ioanna s dcérou. Ioannin manžel Sotiros po úspešnej operácii srdca podľahol na jeseň covidu, ktorý dostal v nemocnici.
Napriek tomu bola radosť zo stretnutia vzájomná a Ioanna sa o nás starala ako pred rokmi. Potešilo nás, keď nás spoznala predavačka v našej obľúbenej pekárni v Livadi alebo v Grill House v Potamose. (Žeby preto, že vždy, keď sme tam boli, chválili sme ich chutné koláče a jedlá?)
Tento rok sme zašli na miesta, ktoré sme počas predošlých troch ciest na Kythiru chceli, ale nestihli vidieť. Vracali sme sa na obľúbené miesta a porovnávali ich s tým, ako vyzerali kedysi.
Od prvej chvíle, ako sme vystúpili z trajektu, som neprestávala žasnúť, achkať a ochkať nad sviežo zeleným kobercom, ktorý pokrýval celý ostrov, pretkaným sýtožltými kvetmi genisty a spartia. Moje srdce plesalo a duša bola spokojná. Jar (a nielen) na Kythire je jednoducho nádherná.